Zamyslime sa spoločne s otcom Tomášom Špidlíkom či nie je príliš veľa tých všelijakých obrázkov svätých a modlitieb k nim na zadnej strane, veď už sa ani poriadne nedá listovať knižka, lebo to z nej všetko vypadáva. A môže sa stať, že tak dopadne aj Žaltár nejakej mníšky, ktorý vyzerá viac ako polička než ako kniha. A ďalej kanonizujú ďalších a ďalších.
Toto je viac menej odpoveď otca Špidlíka, hovorí: že „je to rozumná otázka, veď napokon v histórii Cirkvi bola položená často. Uctievame si svätých? Prečo?“
Nie je to nič zvláštne aj vo svete, veď si stačí pozrieť internet a hneď vidíme podobné „uctievanie“, ako tomu hovoríme v cirkevnej tradícii, ktoré sa v jazyku sveta povie „obdivovanie“, a to nielen už zosnulých ba ešte viac žijúcich, rôznym spôsobom, slávnych ľudí.
Pokračuje otec Špidlík: „V školách starej Rímskej ríše bol aj predmet, ktorý sa volal morálna doktrína, jednoducho, morálka – ako robiť dobre, kde bolo vyučovanie viac menej praktické, na príkladoch. Ukazovalo sa ako žili a čo povedali osoby, ktoré sa v minulosti považovali za múdre. Mladých takto povzbudzovali, aby ich obdivovali a na ich počesť sa skladali hymny, piesne, pochvaly. V IV. storočí sa Rímska ríša stala kresťanskou a tak sa aj školy prispôsobili novej situácii a pohanské osobnosti sa nahradili kresťanskými. Odkiaľ ich vzali?
Na začiatku zo Sv. písma: Mojžiša, Šalamúna, Pavla atď. a k nim sa začali priraďovať novší, nedávni. V IV. stor. bol už dosť známy v celom kresťanskom svete sv. Anton pustovník o ktorom napísal sv. Atanáz, alexandijský biskup z Egypta, ktorý ho osobne spoznal. Kniha o ňom bola dokonca preložená do viacerých jazykov. No a potom v časoch prenasledovania kolovali svedectvá a životy mučeníkov, alebo vzorných kresťanských biskupov, napr. jedným z prvých známych bol sv. Martin z Tours, potom kniežatá, králi a kráľovné a iní ľudia, ktorí sa venovali modlitbe, chudobným atď. Počet svätých teda rýchlo rástol, až vznikol zvyk, pripomínať si každý deň nejakého svätého, takže postupom času sa niektoré dátumy stali fixnými, že hovoríme „na Luciu“, „na Štefana“, „po Michalovi“, „Jánska noc“... Zatiaľ niet dôvodu, prečo by sme s tým mali prestať“, a preto ďalej pridávame do zoznamu nových a nových. Nemôžeme ich poznať všetkých, ale aspoň niektorých by sme mali mať za priateľov, pomocníkov, spoločníkov a radcov, alebo ako otcov a matky. „Poznajúc ich, znamená poznať lepšie vlastnú duchovnú identitu, korene vlastnej duchovnej kultúry. Mať svätých ako príklad života je len jedným aspektom, to robíme aj s ľuďmi ktorých obdivujeme, no ich smrťou sa to končí. So svätými naopak, je to iné, veríme, že sú živí, že žijú s Kristom na veky vekov, preto sa náš kontakt s nimi nikdy nepreruší. Preto máme zvyk navštevovať ich hroby a modliť sa k nim, aby za nás orodovali. Teológovia majú takúto zaujímavú myšlienku, že ak veríme že sú živí a žijú v intimite s Bohom, platí, že živí človek nemôže byť neaktívny. A aká je ich aktivita? Vidia Božiu Tvár a modlia sa. Preto je rozumné obracať sa na nich s prosbou; „modli sa aj za mňa“ – orodujte za nás!
Ale je možné, že ma počujú keď ich prosím? Zdajú sa mi byť tak ďaleko.
Vo Vyznaní viery vyznávame: verím v spoločenstvo svätých. Vyznávame týmto, že veríme, že naša spoločná viera nás spája v jedno. Veríme v spoločenstvo života, ktoré presahuje tento viditeľný svet, veríme aj v svet v ktorom je Boh a tí čo nás predišli, hoci neviditeľný, ale reálny. Sv. kňaz, Ján Kronštadtský, opisuje pomoc svätých takouto metaforou: Boh je slnko a svätí sú jeho lúčmi. Teda svetlo, ktoré je v Bohu je aj v jeho lúčoch, vo svätých, v ich mysli. Preto čo vie Boh, vedia aj oni, a tak nemôžu nepočuť naše prosby, otázky, prosby o radu.
Tu na zemi sa často cítime byť sami a opustení, ale ich existencia nám dokazuje že nie, že nikdy nie sme sami, je s nami Kristus a spoločenstvo svätých a anjelov, čo nie je útecha pre budúcnosť, ale realita prítomnosti.“ Na nás záleží, či sme s nimi jedno, či to veríme, či im veríme. Ak áno, tak sa modlíme, ak neveríme, tak sa nemodlíme. Nech každý posúdi čo je lepšie.