Kláštor najsvätejšej Bohorodičky bol založený v r. 2006 Kláštorom Sv. Marka v Offide. O dva roky neskôr bola započatá stavba. Dokončená časť Kláštora už dnes umožňuje prijímať tých, ktorí sa potrebujú stíšiť a načerpať silu. Avšak kláštorný komplex je stále vo výstavbe. Chýbajú exteriérové omietky, izolácie, kostol – len hrubá stavba... Pôsobením poveternostných vplyvov dochádza ku postupnému znehodnoteniu nedokončených častí stavby. Aby náš kláštor mohol plnohodnotne plniť svoje poslanie, je nevyhnutná jeho dostavba. Táto je však možná len z dobrovoľných príspevkov našich dobrodincov. K tomuto ušľachtilému cieľu môžete prispieť aj Vy! Za našich dobrodincov sa každý deň modlíme a raz za mesiac je na ich úmysel slúžená sv. omša.
„Pôsobením poveternostných vplyvov dochádza ku postupnému znehodnoteniu nedokončených častí stavby.”
Architektúra stavby
Dva svety
Architektúra nášho Kláštora predovšetkým hovorí o stretnutí dvoch svetov: sveta modernej spoločnosti, s tradičným svetom kláštorného života, ktorého „pôvod je v pradávnych časoch, v dňoch veľmi ďalekých” (Mich 5,1). Toto stretnutie je vyjadrené kombináciou dvoch architektonických štýlov, ktoré sa k sebe približujú, aby sa stali jedným, no bez toho, že by sa plietli. Jeden bez druhého by bol neúplný. Pre mníšsku klauzúru bol vybraný klasický štýl, pre kostol a hosťovský trakt naopak, moderný. Oba komplexy sú založené na symetrických tvaroch, ktoré sú vyjadrením plnosti a dokonalosti: štvorec pre klauzúru, kruh pre sektor, ktorý sa týka pohostinnosti voči svetu.
Prístup do Kláštora
Pre umocnenie čo najväčšej otvorenosti konceptu, sa polkruhovitá forma, ktorá ohraničuje hosťovskú časť s kostolom, smerom k príjazdovej ceste, predlžuje do vejára: „Pozrite, prichádzajú zďaleka, títo od severu a od západu…” (Iz 49,12). Podľa tohto kruhového rozvrhnutia prístupového areálu vedú všetky kroky jedným smerom, čo v hosťovi vyvoláva pocit, že existuje stred, ktorý treba objaviť; jadro, ktoré priťahuje a zároveň vyžaruje. V polkruhovej línii periférie tejto vstupnej časti, sa týči vo forme stél (pamätníkov) dvanásť „strážcov” bdejúcich nad naším Kláštorom: „dvanásť stél pre dvanásť kmeňov Izraela”(Ex 24,4), „s dvanástimi menami dvanástich Baránkových apoštolov” (Zjv 21, 14). Hosťovi je teda rezervovaná moderná časť budovy, čím sa mu pri prvom kontakte s jemu neznámym kláštorným svetom poskytne možnosť „aklimatizovať sa”. Ale aj napriek tomu, nie je  prístup k hosťovskej časti úplne bezprostredný: žiada od návštevníka postupný proces približovania sa cez takzvané kulisy, ktoré viackrát obtáčajú priečelie kláštora smerom k prístupovej ceste.
Architektúra stavby
Na jednej strane tieto impozantné stĺpové kulisy, vysoké ako nebo’ (Ž 78,69) zacláňajú a vzbudzujú dojem, že chcú odhovoriť od vstupu. Na druhej strane tým, že majú mnohé priepusty, pozývajú návštevníka vchádzať cez ne krok po kroku. Hosť sa tak nestretne jedným vrzom s neznámym svetom, ale na miesto, ktoré Božiu prítomnosť ukrýva, no zároveň odhaľuje, vstupuje postupne. Okná hosťovských izieb, prirodzene, nesmerujú do vnútra Kláštora, srdca kláštornej architektúry; ale k prístupovému areálu, ktorým sa prichádza do Kláštora, pretože hosť, obnovený na tele a na duši „z potoka tvojich rozkoší” (Ž 36,9), je volaný k tomu, aby sa neodcudzil v takom spôsobe života ktorý nie je jeho; ale aby sa vrátil do vlastného sveta a povolania.
Kostol
Hosťovská časť a kostol tvoria jednotný architektonický komplex v tvare ryby – symbolu Krista. Vo „vnútornostiach” a v „chvoste”, spomínanej ryby, je umiestnená hosťovská časť. „Hlava”, zas uzatvára kláštorný kostol. Oltár, ktorý je tiež symbolom Krista, má svoje miesto v oku; mníšsky chór, ktorý ho obkolesuje sú „žiabre“, pretože je to práve z modlitby, kde Cirkev Kristovo telo získava dych a vitalitu. Absida, zodpovedajúca „ústam“ ryby je otvorená smerom k východu, odkiaľ očakávame Kristov príchod v deň Jeho slávneho návratu.
„Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna Človeka”— (Mt 24,27).
Otvor v abside siaha až do vysokopoloženej plochej strechy kostola, ktorá je takýmto spôsobom rozštiepená po celej svojej dĺžke. Táto trhlina, ktorá umožňuje oku zablúdiť v nebeskej klenbe, vzbudzuje tušenie nepotlačiteľnej dynamiky Kristovho Vzkriesenia. Tento lúč svetla, ktorý nám umožňuje ‚kontemplovať otvorené nebo’ (porov. Sk 7,56) a ‚myslieť na veci čo sú hore’ (porov. Kol 3,2), vychádza z Krista, ukrytého v bohostánku.
Kláštorný dvor
Kláštorný dvor, presný štvorec, je srdcom Kláštora, oknom otvoreným do neba. V jeho strede sa týči studňa, symbol Krista, ako je napísané: „Z jeho vnútra potečú prúdy živej vody” (Jn 7,38). Z nej – prameňa života – vytekajú v tvare kríža štyri potôčiky regulované v malých kanálikoch, ktoré po prekročení stĺporadia viditeľne pretínajú štyri strany Kláštora, aby sa potom postupne stratili v okolitom teréne.
„Z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovať raj, a rozdeľovala sa odtiaľ a tvorila štyri toky“ — (Gn 2,10).
Bez tohto neustáleho duchovného zavlažovania, prichádzajúceho od Krista, ktorý je nevyčerpateľným prameňom, by kláštorný život vyschol. Ale „kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky” (Jn 4,14). Jeho voda nám nielen uhasí smäd, či prinesie občerstvenie, ale odstráni každý druh duchovného znečistenia. Symbol kríža zanecháva svoje stopy nielen v zemi a v dlažbe, ale aj na samotnej budove: v zhode s trasou štyroch potôčikov je znak kríža architektonicky zakomponovaný hlbokými zárezmi vo všetkých vonkajších stenách, a aj v krove badateľnými zárezmi.
Prostredníctvom architektúry je vyjadrené, že tajomstvo kríža, ktoré poznačuje život každého človeka nezmazateľným spôsobom, má svoj primát aj v Kláštore: vytvára z neho neodstrániteľný stred. Významným je, že stretnutie sa so svetským svetom je najviac evidentné práve na kláštornom dvore, ktorý je najintímnejším a najchránenejším miestom Kláštora. Dve tretiny kláštorného dvora pripomínajú klasickú architektúru stredovekého kláštora: štítová strecha okrášlená pôvabnými vikiermi, pravidelné striedanie murovaných stien s oknami izieb. Protiľahlá strana, sledujúca parametre modernej architektúry, tvorí želaný kontrast: plochú strechu, samostatne stojace nadrozmerné okno, holú gigantickú stenu zo železobetónu (zadná stena kostola) bez akéhokoľvek otvoru či architektonického prvku. Mohol to byť kláštorný dvor podľa kánonu: symetrický, vyvážený, harmonický; nádhera dosahujúca až dokonalosť, kus raja na zemi – ako sa klasicky definuje. Náš je ale nepohodlný: každodenne nás vyzýva neuzavrieť sa egoisticky v romanticko-idylickom kútiku, ktorý je rezervovaný a prístupný len pre tých, čo v ňom bývajú; ale vziať na seba dnešný svet taký, aký je: poznačený nedostatkom duchovného svetla a tepla, častokrát deformovaný, bez hĺbky, rovnováhy a krásy, v neustálych bolestiach kvôli kŕčovitému hľadaniu zmyslu života, lásky a šťastia. Stretnutie týchto dvoch svetov môže byť pre oboch šancou, keď bude položené k Ježišovým nohám a zúrodnené modlitbou: budeme si navzájom zrkadlom, pohnútkou k obnove a rastu…k svetlu.
Toto dielo môžete podporiť finančne zaslaním príspevku na číslo:
IBAN: SK80 1111 0000 0066 2697 3004