Najdôležitejšou prácou mníšok je uskutočňovať neustálu modlitbu v mene celého ľudstva.
Deň sa začína modlitbou o piatej. Modlitbami, omšou a osobným rozjímaním, je potom popretkávaný až do večera. Čas majú mníšky vyčlenený aj na prácu v záhrade, kuchyni a na maľovanie paškálnych sviec, ktoré sú hlavným zdrojom činnosti benediktínok. Denný režim má svoj pravidelný rytmus v striedaní modlitby a práce, čo vychádza z tradície púštnych otcov. Sv. Silván z Athosu vysvetľuje život mníchov takto:
“Svet verí, že mnísi sú jedna neužitočná rasa. Nechápe, že mních je ten, čo sa modlí za celý svet. Nevidí jeho modlitby a nevie s akým milosrdenstvom ich Pán prijíma. Mnísi vedú tvrdý boj proti žiadostivostiam a pre tento ich zápas sú milí Bohu. Pán je nám veľmi blízko, bližšie ako vzduch, čo dýchame. Vzduch vojde do tela a príde až k srdcu, ale Pán je vo vnútri srdca človeka. Hľa, naša radosť: Pán je s nami a v nás. Aj keď je mních zaneprázdnený pozemskými vecami (potrebnými na zabezpečenie živobytia), po celý čas horí jeho duch láskou k Bohu. Tiež keď pracuje rukami, aj vtedy zostáva mysľou v Bohu. Mních upokoruje svoju dušu a pokorou ďaleko vyháňa od seba nepriateľa a aj od tých, čo ho prosia o modlitby.”
Čo sa stane v živote človeka, ktorý dokázal opustiť svet, v ktorom dovtedy fungoval, s odhodlaním, že to bude navždy?
Sestra Raffaela
„Vonku som nenachádzala pokoj, ani na horách, ani na zábavách, vždy bolo nejaké miesto v mojom vnútri prázdne. Zaplnilo sa až vtedy, keď som prvýkrát prekročila brány kláštora v Offide v Taliansku. Chcela som si vyskúšať život mníšky, i keď som sa ňou najskôr nechcela stať. Bol to pekný zápas. Ísť, neísť, skôr som hľadala dôvody, ako neísť. Máte blízkych, materiálne veci všetko, čo máte radi. No rozhodla som sa to zanechať. Aj keď som najskôr chcela pána Boha presvedčiť o tom, že sa pomýlil! Bol vytrvalý a ja som nakoniec povedala - dobre, vzdávam sa. Ten hlboký pokoj, ktorý som prvýkrát zažila v kláštore, ma toľko prenasledoval, až nado mnou zvíťazil. Keď som sa so svojím rozhodnutím zdôverila priateľom, zažila som rôzne reakcie. Niektorí mi fandili, tešili sa so mnou, iní boli proti alebo hovorili, že konám z vypočítavosti, pretože v živote nebudem musieť pracovať. Otec to prijal veľmi dobre, pretože už bol u Pána. Mama tak, ako každá mama, keď jej odchádza dcéra. No povedala, že nemôže brániť Božej vôli.“ Regula tohto rádu hovorí, že benediktínky budú žiť spolu v komunite celý život na jednom mieste, odlúčené od sveta bez návratu do civilného života. “Predstava ľudí je, že nemôžeme odísť z kláštora. Pravdou však je, že my po tom netúžime. Náš domov je tu.“
Sestra Salome
„Vždy som chcela byť šťastná a šťastie som hľadala vo všetkom. Mala som veľa skúseností, no napriek tomu som ho nenašla. Šťastie, teda plnosť. Bola som aj spokojná, no mala som pocit, že mi niečo chýba. Mala som lásky, no ani jedna z nich neprerástla do manželstva. Začala som chodiť do kresťanskej komunity. Postupne som si uvedomila, že mojím problém bolo moje prázdno, môj hlad a smäd. Skúsenosti s touto skupinou a Božím slovom ma nasycovali. Trvalo to roky, a potom pán Ježiš urobil svoje. Keď som mala 36 rokov, vstúpila som do kláštora. Keď som vstúpila do kláštora, pocítila som, že tu je tá plnosť. To, čo som hľadala vonku, našla som vo vnútri. Pre mňa nie je žiaden rozdiel medzi zaľúbením sa do nejakého muža a do Ježiša Krista. Ľudí vonku obdivujem. Ani my tu nie sme nevinní. Prežili sme si, čo znamená svet vonku. Preto poznáme, ako trpia ľudia, aké majú mladí problémy. Rozumieme im, lebo sme to tiež žili.“
Sestra Debora
“Do kláštora v Offide som vstúpila, keď som mala 33 rokov. Dovtedy som pracovala ako typografka v tlačiarni. Boh sa mi dal pochopiť. Je ako snúbenec, ktorý ti dvorí. Dá ti aj dary, aj znaky, ale dá ti aj utrpenie. Presvedčí ťa tým, že bez neho trpíš a toto bolo aj mojim dôvodom, aby som ho postavila do centra môjho života. Aby som urobila veľmi rozhodnú voľbu, ktorú som predtým nemohla urobiť. Pred vstupom do kláštora som mala priateľa, s ktorým som bola sedem rokov. Tento vzťah som pre svoje rozhodnutie ukončila. Bolo to ťažké, ale čo sa dá robiť. Je to boj, ale keď ho vyhráš, máš pokoj.“